Budúce dopady povolebného výsledku v týchto prezidentských voľbách, a to najmä na úrovni nadchádzajúcich parlamentných volieb, sa dajú interpretovať len s veľkými ťažkosťami. Istá časť analytikov jasne tvrdí, že SMER na celej čiare prehral. No existujú aj zmierlivejšie a objektívnejšie možnosti interpretácie výsledku Maroša Šefčoviča. Isté je, že rovnako ako pred piatimi rokmi, sa ani teraz SMER-u nepodarilo do prezidentského paláca posunúť svojho kandidáta. Výsledky druhého kola prezidentských volieb a jeho priebeh však ukazujú, že skôr ako Pre niektorého z kandidátov sa ľudia rozhodli hlasovať Proti konkrétnemu kandidátovi. Ak by sa však volební marketéri SMER-u pokúsili pred samotným výberom ich čierneho koňa o dôkladnejšiu analýzu, všetko mohlo skončiť úplne inak.
Už pri volebnom víťazstve Andreja Kisku v roku 2014 ľudia ukázali, že im až tak nezáleží na tom, či je kandidát na prezidenta dostatočne a dlhodobo verejne známy. Stačí zorganizovať presne cielenú volebnú kampaň a konečné výsledky sa dajú zvrátiť aj v prospech kandidáta, ktorý bol do tej doby úplne neznámy. Toto tvrdenie podtrhuje aj tohtoročné víťazstvo Zuzany Čaputovej. A to aj napriek tomu, že situácia bola radikálne iná ako pred piatimi rokmi. V konečnom dôsledku voľby nerozhodla osobnosť Zuzany Čaputovej – hoci sa to viacerí snažia práve takto vysvetľovať. Hlavnú úlohu zohrával emocionálny tlak, ktorý súvisel s voľbou Proti kandidátovi strany SMER, ktorá je tak či tak, najmä mediálne, vykresľovaná ako stelesnenie zla. Je síce pravda, že istá časť populácie bude hlasovať proti kandidátovi SMER-u nech už by to bol ktokoľvek. Súčasná situácia, v ktorej rozhodne nevyhral spoločenský zmier, však mohla vyzerať úplne inak by si SMER vybral niekoho diametrálne iného ako bol Maroš Šefčovič.
Stávka na sociálno demokratickú kartu
Za iných okolností by Maroš Šefčovič, ako dlhoročný diplomat, nebol neprijateľnou voľbou ani pre pravicovo-liberálne spektrum. Stál však na zlej strane barikády. Ak by Šefčovič, so všetkými svojimi skúsenosťami, nebol v minulosti a ani v súčasnosti nijakým spôsobom spájaný so stranou SMER, a naopak, bol by kandidátom napríklad SaS alebo Progresívneho Slovenska, viem si predstaviť, že by jeho dlhoročné skúsenosti v diplomacii boli prezentované ako najsilnejšia zbraň. Zrejme by sa mu ušlo širokej a výraznej podpory, ako zo strany jednotlivých politikov, tak aj zo strany médií. Nakoniec, to, že bol Šefčovič v podstate dobrým kandidátom, hoci niekedy s istou mierou nevôle, potvrdzovala aj veľká časť jeho oponentov. Keby bolo keby a ak by boli karty rozdané inak, dnes by sa nestala prezidentkou žena.
Ostaňme však v realite. V rámci kampane a samotnej voľby by som však rád upozornil na niekoľko strategických chýb, ktorých sa SMER dopustil:
1) Príliš dlho váhal pri výbere kandidáta, pričom sa spoliehal najmä na svoje tvrdé voličské jadro. Hoci sa Robert Fico neustále vyjadroval, že so zverejnením mena čaká do poslednej chvíle najmä kvôli strachu z „vyťahovania špiny“ na kandidáta, zjavne išlo o chybu v stratégii. Napriek tomu, že Šefčovič nie je na Slovensku úplne neznámy – mnoho Slovákov o ňom skutočne veľa nevie. Dôkladnejšia prezentácia Šefčoviča ako kandidáta na prezidenta, najmä po osobnostnej ale aj ideovej rovine, by mohla navýšiť jeho percentá. O to viac by to platilo, ak by si SMER vybral niekoho úplne iného.
2) Výber iného kandidáta by mohol zožať väčší úspech. Nesnažím sa akokoľvek spochybňovať diplomatické alebo iné kvality Maroša Šefčoviča, no jeho voľba nebola práve najšťastnejšia. Na Slovensku, kde je účasť na voľbách do Európskeho parlamentu veľmi nízka – ako aj celkové nie práve pozitívne naladené postoje Slovákov voči Európskej únii, je stávka na súčasného podpredsedu Európskej komisie pre energetickú úniu minimálne podivná. Oveľa autentickejšie by bolo, ak by sa SMER rozhodol napríklad pre niektorú z výraznejších osobností, ktorá pochádza z radov odborárov. Išlo by o výrazne razantnejší krok- a ak by bola zároveň vedená dlhšia kampaň, aj širšia verejnosť by sa mohla bližšie zoznámiť s pre ňu nie až tak známym kandidátom rovnako, ako to vyšlo Andrejovi Kiskovi či Zuzane Čaputovej. Nebudem menovať konkrétne osobnosti – vhodných kandidátov z kruhov odborov je viac ako dosť. Nemenej podstatné by v takomto prípade bolo aj to, že odborár by nebol spájaný so SMER-om do takej miery, ako to bolo pri Šefčovičovi.
3) Konzervatívna rétorika. Ak by sa SMER rozhodol pre odborára, mohol sa takmer úplne vyhnúť otázkam týkajúcim sa jeho hodnotového zakotvenia. Prehnané zdôrazňovanie konzervativizmu Maroša Šefčoviča bolo viac ako teatrálne a úplne zbytočné. Samozrejme, k hodnotovým otázkam by sa musel v predvolebných diskusiách vyjadriť aj takýto kandidát, no v prípade, že by sám SMER situáciu nehrotil až do takých extrémov ako tomu v tejto kampani bolo, dalo sa tomu jednoducho predísť. Odborár by zároveň s pokojným svedomím mohol otvárať úplne iné témy, ktoré sú rozhodne bližšie pracujúcim masám. Mohlo by ísť najmä o témy dotýkajúce sa platovej nerovnosti, posilňovania postavenia zamestnanca či nezamestnanosti. Je síce pravda, že prezident v týchto oblastiach nemá výrazné právomoci, no úplne by stačilo, ak by tieto otázky verejne a pravidelne otváral.
4) Prihlásenie sa k sociálnej demokracii. Kandidát z radov odborárov by mal ešte jednu výhodu – okrem toho, že by nemohol byť priamo spájaný s negatívnymi konotáciami v súvislosti s Európskou úniou. Podpora odborov je totižto jednou z hlavných tém, s ktorými sociálno demokratické strany historicky, ale rovnako aj v súčasnosti, pravidelne vystupovali a vystupujú. Odbory sú imanentnou súčasťou boja sociálnej demokracie. Vďaka tomuto kroku sa mohol SMER jasne prihlásiť k ľavici a vyhraniť sa voči ekonomickému liberalizmu a nielen voči liberalizmu kultúrnemu.