jaroslavfabok

V poradí piate priame voľby prezidenta na Slovensku sa skončili a je čas sumarizovať. Odhliadnuc od samotného volebného výsledku je jedným z najzaujímavejších údajov celková volebná účasť. V druhom kole prezidentských volieb prišlo k urnám len niečo vyše 41% oprávnených voličov, čo je v porovnaní s minulosťou historicky najnižšia účasť. Porovnateľná volebná účasť v druhom kole prezidentských volieb bola naposledy v roku 2004, kedy sa Ivanovi Gašparovičovi podarilo poraziť Vladimíra Mečiara a tým začalo plynúť jeho prvé volebné obdobie. V roku 2004 sa druhého kola priamych prezidentských volieb zúčastnilo 43,5% voličov. Zaujímavosťou pritom je, že okrem spomínaného roku 2004 a tohtoročných volieb bola účasť v druhom kole prezidentských volieb vždy vyššia. Zároveň je potrebné doplniť, ak berieme do úvahy prvé a druhé kolá v minulých prezidentských voľbách, že ide rovnako o najnižšiu volebnú účasť celkovo. 

Voľby vo všeobecnosti sú jedným z mála prostriedkov, pomocou ktorých môžu občania priamo zasiahnuť do politického vývoja v krajine. Nezáujem o účasť na volebnom procese je možné interpretovať z viacerých uhľov pohľadu. Hoci sa konečný percentuálny výsledok účasti, respektíve neúčasti, nedá vysvetliť iba frustráciou občanov Slovenska, je na mieste hovoriť aj o tom, že viera v radikálnu zmenu spoločenských pomerov zrejme stráca na sile. Nakoniec, všetko väčšinou ostáva len pri predvolebných sľuboch jednotlivých kandidátov, ktorí najčastejšie apelujú práve na akúsi formu zmeny. Voliči si však uvedomujú, že táto deklarovaná budúca zmena je z úst kandidátov vysvetľovaná, ak je vôbec jej podstata objasnená, len veľmi abstraktne a v nezreteľných obrysoch.

Ďalším dôležitým faktorom je samotná ponuka kandidátov. Táto bola síce v prvom kole pestrá, no v kole druhom sa zúžila na dvoch kandidátov s veľmi podobnými názormi – hoci – aspoň navonok, sa rozohrávala hra smerujúca k zdôrazňovaniu na jednej strane konzervatívneho a na strane druhej liberálneho ideového zakotvenia. Ako sa však ukázalo, toto delenie v konečnom výsledku nezohralo výraznejšiu úlohu. Voliči neúspešných kandidátov z prvého kola jasne deklarovali, že nemajú na výber – a práve tento fakt výraznou mierou prispel k tomu, že sa druhého kola odmietli zúčastniť.

Otázka legitimity prezidentského mandátu

Od dnešného dňa je jasné, že po prvý krát v histórii Slovenka bude našou prezidentkou žena. Otázne však naďalej zostáva, do akej miery bude nová prezidentka schopná zabrániť neúmernej polarizácii občanov Slovenska. Práve neúčasť takmer 60% oprávnených voličov je jasným signálom, že spoločnosť sa bude trieštiť aj naďalej. Ide teda o osobnú výhru Zuzany Čaputovej no otázne je, či z tejto výhry bude profitovať aj naša krajina. Jej osoba je pre verejnosť veľkou neznámou a do značnej miery prísľub o snahe spájať spoločnosť, ktorý počas kampane deklarovala, tvrdo narazí na jej doterajšiu politickú neskúsenosť. Na rozdiel od Maroša Šefčoviča sa svojim prvým politickým krokom bude musieť postupne učiť a to v situácii, kedy sa medzinárodná ale aj domáca politická scéna výrazne otriasa.

Nemenej zaujímavou je pri takto nízkej volebnej účasti otázka legitimity prezidentského mandátu. Hoci po formálnej, legislatívnej stránke, sa nedá víťazstvo Zuzany Čaputovej namietať, nízka volebná účasť sa zrejme ukáže ako výrazný problém hneď od prvého dňa oficiálneho začiatku jej volebného obdobia. Isté je, že k zmierneniu spoločenského napätia nedôjde – ba práve naopak – mnohé indície naznačujú, že sa napätie bude stupňovať podobne ako tomu bolo (a ešte stále je) počas pôsobenia Andreja Kisku. Pre Slovensko je to však negatívne posolstvo a to najmä preto, že do úzadia budú opäť posunuté dôležité spoločenské témy akými sú chudoba, platová nerovnosť, ekologické problémy či snaha o spoločenský zmier. Dá sa predpokladať, že nasledujúcich päť rokov budú vo verejnom živote znova výrazne rezonovať, podobne ako tomu bolo počas predvolebných diskusií, nepodstatné konfrontačné témy, ktoré nás ale nakoniec ako krajinu nikam neposunú. Aj o tomto boli prezidentské voľby v roku 2019.