jaroslavfabok

Počas druhej polovice 20. storočia, spolu s pádom niektorých režimov v Latinskej Amerike, Južnej Európe či v Afrike a v iných častiach sveta, sa začala vyvíjať nová disciplína spadajúca pod doménu sociálnych vied. Ide o tranzitológiu alebo teóriou prechodov. Mnohí kritici však právom zdôrazňujú, že pri teórii prechodov ani zďaleka nemôže ísť o skutočnú vedeckú interpretáciu dejinných udalostí. Dôvodom je, že tranzitológia sleduje proces demokratizácie, ktorý má, jednoducho povedané, už dopredu vytýčené parametre toho, ako by mal nový demokratický režim vyzerať. Predstavitelia tejto disciplíny sa tak zaoberajú mierou demokracie v danej krajine. Samozrejme, dopredu stanovené premenné demokracie hovoria o akomsi ideálnom svete, konci dejín, ktorý spočíva vo viere v neotrasiteľnosť liberálnej demokracie. Takýto koniec dejín mal nastať aj na Slovensku vďaka udalostiam roku 1989. Problém nastal v momente, v ktorom si čoraz nástojčivejšie uvedomujeme, že slávny „koniec dejín“ priniesol najmä zmätok v tom, kto nám skutočne vládne. Na mieste sú tak otázky: kto si privlastňuje moc a čo je to tá „demokratizácia“?

Najmä v poslednom čase sa na Slovensku zdá, že najzávažnejším problémom je absencia morálky. Aspoň takýto obraz spoločnosti vytvárajú niektoré médiá a istá časť politickej scény, ktorá upozorňuje na to, že síce sme sa v roku 89 vybrali správnym smerom, ale dosiahnutiu ideálu nám stále bránia niektorí amorálni jedinci, ktorí bažia len po zisku. Ak sme sa v 90. rokoch vybrali cestou individualizmu, kovbojského kapitalizmus, pričom snahu o budovanie „socializmu“ nahradilo budovanie liberálnej demokracie, nemôžme sa čudovať, že niektorí jedinci to pochopili po svojom. Vznikol priestor na vlastnú „filozofickú“ interpretáciu „nového sveta“ v snahe spraviť si koniec dejín čo možno najpríjemnejším. Tranzitológovia 90. roky a mečiarizmus na Slovensku nazývajú tzv. hybridnou demokraciou. To by jednoducho malo znamenať, že sme sa pustili do transformácie predchádzajúceho politicko-spoločenského zriadenia, ale ešte sme nedospeli k plnosti liberálnej demokracie. Podobne ako v predstavách mnohých svetových náboženstiev, stále sa nachádzame na ceste k osvieteniu. Táto cesta má byť ešte dlhá.

Privatizácia pravdy 

Posledný rok ukázal, že Slovensko ani na počiatku 21. storočia stále nedokáže vytesniť staré mytologické obrazy sveta z verejného priestoru. Spolu s neutíchajúcim upozorňovaním na pokrivenú morálku niektorých politikov či podnikateľov sa verejne zdôrazňuje aj boj zla s dobrom. Odtiaľto je už len krôčik k tomu, aby sme začali priamo označovať autentickú pravdu a prísne ju oddeľovať od  nepravdy. Kto však podmienky, ktorými by sa mala takáto pravda vyznačovať, v konečnom dôsledku určí? Ten, komu sa to podarí, si pravdu nielen sprivatizuje ale rovnako dokáže vytvoriť široký priestor na uplatňovanie takmer neobmedzenej moci. To všetko pod rúškou snáh o urýchlenie cesty k demokratizácii spoločnosti. Nikto však nerieši to, čo nastane potom, keď sa úplne zbavíme ne-liberálneho „zla“, keď dospejeme k vytúženej nirváne či kráľovstvu nebeskému na zemi. Čo sa stane po tom zlomovom bode, keď sa všetci konečne staneme autentickými demokratmi, liberálmi a všetci konečne zvládneme aj sami, bez pomoci „tých hore“, odlišovať dobro od zla?

Tí, ktorí si postupne ukradomky privatizujú pravdu majú ešte jednu výraznú výhodu oproti mlčiacej, pritakávajúcej alebo odporujúcej mase. Majú moc nastavovať pravidlá takým spôsobom, aby nám ukázali presne tie body, v ktorých sa mýlime. Problémom je, že ideál demokratického liberalizmu, ktorý je úzko prepojený s potrebou prítomnosti volného trhu, pokiaľ možno bez zbytočných regulácií, sa dostáva do slepej uličky v momente, kedy sa stane zjavným to, že bez dostatočného množstva finančných prostriedkov nikto moc nad masami v skutočnosti nezíska. Liberálna demokracia sa tak skresáva na dva body. Prvým sú voľby a druhým prístup k takému množstvu prostriedkov, vďaka ktorým je v nich možné zvíťaziť. Na mieste je preto otázka, či je skutočne amorálnosť mocných najvýraznejším problémom brániacim dosiahnutiu demokratickej plnosti. Ďalšou legitímnou otázkou zostáva, či si je možné patent na spoločenskú pravdu kúpiť rovnako, ako sa v minulosti predávali strategické štátne podniky. Rozdiel je len v tom, že teraz si tí, ktorí nám chcú vládnuť – či už z politických alebo finančných kruhov – neprivatizujú významné časti ekonomiky. To, čo vďaka dobre zvoleným strategickým ťahom a správne minutím peniazom získajú, bude tentoraz pozícia dobrého pastiera a mesiáša, ktorý s chirurgickou presnosťou dokáže oddeľovať zrno od pliev.

Urobiť mocenský systém znova viditeľným 

Z načrtnutého spoločensko-politického stavu, ako sa môže zdať, nie je veľa východísk. Máme možnosť pokračovať po našliapnutej ceste a uskutočňovať väčšie či menšie reformy nie práve najlepšie fungujúceho systému liberálnej demokracie. Predsa len, ako tvrdia mnohí, stále sa nachádzame len niekde na pol ceste – a najmä pred voľbami sú nám ponúkané akési hmlisté kontúry prísľubu zmeny. Pritom je nám neustále prízvukované, aby sme si to raz a navždy vryli do pamäti, že akákoľvek alternatíva je len cestou k totalite. Máme sa poučiť z budovania svetlých zajtrajškov takzvaného „reálneho socializmu“ a svoju pozornosť venovať ušľachtilejšiemu cieľu, ktorý stojí a padá na liberálnom videní sveta. Presnejšie povedané, na pravicovo liberálnej interpretácii sveta – ktorá je postavená na základoch filozofie trhu. Akákoľvek snaha o skutočné spoločenské reformy, zasahujúce do hĺbky, prekračujúce bariéry elít, ktorých cieľom je najmä zvyšovanie si svojej vlastnej mocenskej prestíže – s túžbou po neobmedzenej akumulácii kapitálu – je označovaná za nebezpečné dobrodružstvo vedúce do záhuby. Možno práve v tomto momente konečne nastal čas prestať sa spoliehať na prísne zadefinované hranice, ktoré sú určované „osvietenými“ držiteľmi moci. Je čas stať sa dobrodruhom či spoločenským vyvrheľom, ktorý dokáže povedať jasné nie takej forme systému, ktorý svoju mocenskú podstatu zakrýva upínaním sa navonok k vojne proti zlu či amorálnosti. Je to možné dosiahnuť vtedy, ak si uvedomíme, že veľmi vágne, všeobecne a účelovo definované pojmy „zlo“ a „amorálnosť“ sú len spoločenské kategórie, často prekrývajúce hlbšiu podstatu. Ide pritom o viac či menej viditeľné kupčenie s našimi predstavami a túžbami, ktoré je schopný šikovný politický marketingový odborník pretaviť na zdroj mocenského kapitálu. Z takto nadobudnutého kapitálu bude vždy ťažiť ten silnejší, ktorý si takúto kampaň môže dovoliť zaplatiť. Či už vďaka vlastným prostriedkom, alebo prostriedkom sponzorov, ktorí si tak či onak z tohto boja odnesú svoj kus koláča.

V pozadí ostávajú heterogénne masy, ktorým je venovaná pozornosť len vtedy, keď sa to potenciálnym budúcim vlastníkom moci hodí. Na skutočné potreby ľudí sa potom zabúda rýchlo a s ľahkosťou nepraktických teoretikov či filozofov, ktorí stále zostávajú len v rovine vysvetľovania sveta. Racionalita ustupuje emočným výlevom a tak nám ostáva prispôsobiť sa nastolenému kurzu, ktorému dominujú prázdne frázy prebraté zo sveta rozprávok. Druhá možnosť je bolestivejšia a strastiplnejšia. Spočíva v možnosti poddať sa neistote, ktorú každodenne zažívajú tí najmenej majetní a najslabší z nás. Niekto ich nazve neschopnými, lebo si nedokázali prekliesniť cestu z chudoby alebo nemajetnosti vlastnými silami. Trefnejšie však bude ak si uvedomíme, že k tejto „neschopnej“ väčšine patríme všetci tí, ktorí sme zadlžení hypotékami a úvermi. Pracujeme a prežívame v nádeji, že v blízkej alebo ďalekej budúcnosti nás neskolí nejaká choroba – aby sme naše dlhy boli fyzicky schopní aj naďalej splácať. Môžme sa síce upínať na predstavu, že možno raz vyhráme v lotérii – ak sme v tej prírodnej prehrali – alebo prídeme s novátorským podnikateľským plánom, či sa staneme úspešným influencerom a start-upistom. Štruktúra mocenského systému, pokiaľ ho nespravíme viditeľným a jasne ho nepomenujeme, nás napriek krátkodobej výhre nad osudom raz tak či tak zomelie.